Postrehy bežného života

Zničili mi nôž

29. října 2016 v 23:35 | Aya
Učením som nepohla, tak pohnem aspoň blogom. Aspoň konečne napíšem niečo, čo bude v mojom rodnom jazyku.

Odkedy som na tom intráku, cítim sa, akoby som bola mimo diania. Nezaujíma ma, na ktorej izbe sa chľastá, ani v ktorom klube majú baby v minisukni vstup za euro.. (Ok, posledný bod ma zaujal, pretože kamarátka odniekiaľ vytiahla prospekt... A nebol to záujem nadšený, ale skôr šokovaný. Aj by som vám napísala, ako interne hovoríme takýmto ponukám, ale na blogu som bola doteraz za slušnú, tak si to aspoň tuna skúsim nepokaziť O:) )

Domov chodím raz za týždeň. Čo je ešte celkom fajn. Keď som sa rozhodla ostať na dva, v posledných dňoch už som mala chuť stočiť sa do klbka a mrnčať, kým si po mňa niekto nepríde a nevezme ma okamžite ku nám. K psovi a piatim mačkám.

Mačkami začnem. Aj ony sú súčasťou diania, ktoré mi uniká, a za ktoré by som vymenila hociktoré mesto bez toho, aby som to ľutovala.
Mačka bola najprv jedna. (Spolu sme boli dve. To je na dlho :) ) Potom boli mačky štyri. Opäť tri, a keď sa ich počet vyšplhal na osem, príroda si povedala, že takto nie. A boli zase štyri. Mačky. Kocúrom sa nedarí. Tým sa darí akurát tak založiť nový rod a ďalej sa nestarajú. Keď nemajú "do čoho pichnúť"...
Po poslednom návrate domov som zistila, že mačiek je päť. Priplichtilo sa ku nám mačiatko, menšie, a očividne šľachtené, na rozdiel od našich. A rozhodlo sa, že u nás ostane.

A toto sa ja dozviem z telefonátu?!
Pravdaže, hneď prvý deň po mojom návrate sa mi ju podarilo odchytiť, nakŕmiť a rozmaznať. Ale musela som na ňu čakať týždeň v betónovom meste, na ktoré ani náhodou nie som navyknutá.
My sme tu všetci outdooroví :)

Teda, nehádžem sa o zem, neležím na posteli a nefňukám do vankúša, že to tam neprežijem (hoci občas, pri stave kúpeľne a fakte, že tak vyzerá napriek tomu, že ju má na starosti až desať ľudí - žien, dokonca - od toho nie som ďaleko). Dokonca som si našla pár obľúbených miest a kníhkupectvo, aké u nás nemáme. Ale nie je to ono.

A potom, keď sa vrátim na víkend, mám pocit, akoby som sa chtiac-nechtiac zabývala tam a domov, do prírody, chodila ako na chatu. Ledva sa vybalím, môžem sa zbaliť nanovo. Jeden týždeň bľačia ovce, ďalší víkend už je ticho. Odchádzam s koncom leta - a vraciam sa s jeseňou, zimou, a takmer bez slnka.
Častokrát sa pristihnem, že ma niečo tlačí v hrudi.
Minulé roky som sa zvykla počas tohto obdobia prechádzať po lúkach, po lese, a vybavovali sa mi spomienky, keď som bola mladšia - a nesmejte sa, keď som bola taký blázon do Tolkiena, že som skutočne čakala na každom kroku nejaké dvere, ktorými prejdem (bŕ, to je gýč) a za nimi nájdem svet, ktorý by mi sadol lepšie, ako tento moderný.
Dobre, hľadám stále. Ale už nie tak často, lebo nie je kedy. A nie je kde. Chýba mi to, a niekedy sa zamýšľam, či tá škola za to stojí.
Keď si spomeniem na lingvistiku, utvrdzujem sa v presvedčení, že nie.Ale aby sme boli spravodliví, občas som len lenivá vyjsť. A to ma potom mrzí najviac.

Paradoxne, dnes ma k tomuto výlevu - ktorý už bolo načase vyliať - nepriviedla príroda.

Možno zato, že som si chvíľu postála na kopci a sledovala okolie. :3

K článku ma dokopal až nôž, ktorý som dnes našla na kuchynskej linke, a ktorý bol úplne iný, ako som si pamätala.
Je to starý nôž, naozaj starý. Kedysi sa nejakým spôsobom pokrivil, a garantujem vám, že nech by ste akokoľvek hľadali, druhý s takou čepeľou nenájdete. Je to totiž home-made. A jediný svojho druhu.
Máme spolu čo-to odžité. Ťažko povedať, či to bola viac zákerná krvilačnosť noža, môj spôsob krájania chleba, ktorý by cez BOZP asi neprešiel, alebo otcov náhly popud brúsiť nože (bez toho, aby som o tom vedela), keď som si odsekla polovicu bruška na ukazováku. Isté je, že som mesiac mala z nožov fóbiu. Chlieb mi krájala mamina. Alebo brat. On si to veľakrát takto odskáče.
Napriek tomu som si na tú potvoru (nemyslím brata) zvykla. Bol náš. X rokov sa nezmenil. Do dneška.
Našla som ho - menej krivý, a o polovicu menší. Dokonca by som povedala, že už ani v ruke poriadne nesedel. Alebo sa len nespoznali, po týždni.


Pre všetkých študentov, ktorí sa radi vracajú domov, a napriek tej formálnej vážnosti, ktorú výška obnáša, nezabúdajú na nesmrteľnosť chrústa :))


Vaša Aya

Banánové rybičky 3

17. srpna 2014 v 18:35 | Aya
Už len dva týždne. Dva mizerné týždne. A navyše začína byť príliš zima na skákanie do bazénu, kedykoľvek sa mi zachce.
Osemnástka, birmovka, tretí ročník...Tiež sa vám zdá, že niekedy sa toho deje viac, než by bolo treba?

Znova som pozerala DoS. A - znova - sa musím opýtať: What the heck?!
Elfovia? Vážne?!
Legolas = Drama queen.
Thranduil = no comment.
Tauriel = Lara Croft. Hoci priznávam, že nebyť toho milostného trojuholníka, ktorý sa tam dostal asi z inej reality, spravila by skvelý dojem.
Kili = idiot. Chudák.
Ale vážne, viete si to predstaviť? Myslím, v realite, ktorú určil Tolkien? Aby sa trpaslík, z Durinovho rodu, Thorinov synovec, opakujem, Thorinov synovec zamiloval do elfky a zmenil sa na romantického blázna? The f*ck?! Ak nás chcel PJ šokovať - gratulujem, podarilo sa. Dúfam len, že v Oxforde nedôjde k zosuvu pôdy. Nedivila by som sa totiž, keby sa pán Tolkien obracal v hrobe rýchlosťou svetla.
Taktiež si neviem predstaviť, že by elfské princiatko poskakovalo trpaslíkom po hlavách bez toho, aby ho Dwalin nechytil za nohu a nerozbil ho o breh. (Asi ako Hulk a Loki)
Už dávno som vyrástla z toho obdobia, keď sa mi páčili tie sladké typy. Teraz mi Bloom lezie na nervy. Toho elfa som v knihe milovala. Teraz si pustím film, uvidím ho a schovám tvár do dlaní. Nevraviac o tom, že tam ku*va nemá čo robiť!

Phew. Nádych, výdych. Ideme ďalej.

Počúvam SPG. Spomínam na staré časy a obdivujem fotky Bunny. A držím jej palce.
Len tak mimochodom, mám pocit, že by som možno mala ksicht na to, aby som spravila relatívne vernú kópiu Rabbita. Odhliadnuc od toho nosu...

Chcem steely. 20-dierkové. S prackami. Kde vziať 100€? Kradnúť, či žobrať? Toť otázka! Napíšem Ježiskovi. Tak! :)
Štvú ma vlasy. Sú príliš dlhé (už zase). Že pokiaľ ich mám? Hm...Zhruba po bradu? Áno! Je to dlhé! To, čo mi zobrali holiacim strojčekom, už dorástlo. Pch. Ale zmienila som sa, že s tým vyzerám trochu ako Arya Stark? :)

Sledujem Futuramu. Ľudia, ruku na srdce, nie je MG génius? Shippujem Frya a Leelu. Nonstop. So cute...^.^

A aby som sa konečne dostala k niečomu, čo vás zaujíma...na tumblr-i je jedna fotka...Snáď len...bananas are good. :3
A na Evanske pribudla glosa.

Tak sa tu majte, než sa môj banánový puding opäť rozhodne vyloviť banánové rybičky.

Vaša Aya

Syndróm vyhorenia

13. června 2014 v 21:51 | Aya
Som mŕtva. Ozubené koliečka sa mi zadrhávajú a obvody skratujú.
Dnes som zaspala na zemi. Vonku. A keď som sa zobudila, bolo mi ešte horšie. Ale chrbát ma nebolí...
Grilovaný Camembert vyzeral, akoby sa vôbec negriloval.
V stole mám plechovku piva a bojím sa ju otvoriť, aby som to nezakríkla. V utorok bude peklo.
Znova obdivujem starších chlapov. Áno, rozdiel je väčší než desať rokov. Ale pozerať sa hádam môžem.
Pred očami mi bliká prinajmenšom tucet dokumentov ( plus Luxembursko a Brusel). Ja viem, že ich mám dokončiť. Ale sa mi nechce.
Blaník. Rytíř - politická mrtvola. Aya - školní mrtvola. Švestky. Husa, kryso!
A jahody.
Znie to ako výplod chovanca ústavu pre duševne chorých. Priznám sa bez mučenia, že sa tak cítim. Helloween ma už nedokáže prebrať.
Že ja som si na to pivo spomenula...

Vaša zdevastovaná Aya.

Keď múza, tak morbídna...

1. listopadu 2013 v 19:57 | Aya
Yeah. Just so.
Od polovice októbra pracujem na príspevkoch do súťaže. Už som to tu asi spomínala, ak nie, tak nevadí...Podstatné je, že sa o niečo pokúšam a môže to pekne sypať päťdesiat až sto eur.
Uzávierka je 10.11. A kedy mňa kopne múza? V dušičkový večer. Včera, alebo predvčerom, som si ešte vyrezávala tekvicu, a snažila som sa ju čo najviac prispôsobiť lebke. Asi som už totálny blázon.
 
 

Reklama