Zničili mi nôž

29. října 2016 v 23:35 | Aya |  Postrehy bežného života
Učením som nepohla, tak pohnem aspoň blogom. Aspoň konečne napíšem niečo, čo bude v mojom rodnom jazyku.

Odkedy som na tom intráku, cítim sa, akoby som bola mimo diania. Nezaujíma ma, na ktorej izbe sa chľastá, ani v ktorom klube majú baby v minisukni vstup za euro.. (Ok, posledný bod ma zaujal, pretože kamarátka odniekiaľ vytiahla prospekt... A nebol to záujem nadšený, ale skôr šokovaný. Aj by som vám napísala, ako interne hovoríme takýmto ponukám, ale na blogu som bola doteraz za slušnú, tak si to aspoň tuna skúsim nepokaziť O:) )

Domov chodím raz za týždeň. Čo je ešte celkom fajn. Keď som sa rozhodla ostať na dva, v posledných dňoch už som mala chuť stočiť sa do klbka a mrnčať, kým si po mňa niekto nepríde a nevezme ma okamžite ku nám. K psovi a piatim mačkám.

Mačkami začnem. Aj ony sú súčasťou diania, ktoré mi uniká, a za ktoré by som vymenila hociktoré mesto bez toho, aby som to ľutovala.
Mačka bola najprv jedna. (Spolu sme boli dve. To je na dlho :) ) Potom boli mačky štyri. Opäť tri, a keď sa ich počet vyšplhal na osem, príroda si povedala, že takto nie. A boli zase štyri. Mačky. Kocúrom sa nedarí. Tým sa darí akurát tak založiť nový rod a ďalej sa nestarajú. Keď nemajú "do čoho pichnúť"...
Po poslednom návrate domov som zistila, že mačiek je päť. Priplichtilo sa ku nám mačiatko, menšie, a očividne šľachtené, na rozdiel od našich. A rozhodlo sa, že u nás ostane.

A toto sa ja dozviem z telefonátu?!
Pravdaže, hneď prvý deň po mojom návrate sa mi ju podarilo odchytiť, nakŕmiť a rozmaznať. Ale musela som na ňu čakať týždeň v betónovom meste, na ktoré ani náhodou nie som navyknutá.
My sme tu všetci outdooroví :)

Teda, nehádžem sa o zem, neležím na posteli a nefňukám do vankúša, že to tam neprežijem (hoci občas, pri stave kúpeľne a fakte, že tak vyzerá napriek tomu, že ju má na starosti až desať ľudí - žien, dokonca - od toho nie som ďaleko). Dokonca som si našla pár obľúbených miest a kníhkupectvo, aké u nás nemáme. Ale nie je to ono.

A potom, keď sa vrátim na víkend, mám pocit, akoby som sa chtiac-nechtiac zabývala tam a domov, do prírody, chodila ako na chatu. Ledva sa vybalím, môžem sa zbaliť nanovo. Jeden týždeň bľačia ovce, ďalší víkend už je ticho. Odchádzam s koncom leta - a vraciam sa s jeseňou, zimou, a takmer bez slnka.
Častokrát sa pristihnem, že ma niečo tlačí v hrudi.
Minulé roky som sa zvykla počas tohto obdobia prechádzať po lúkach, po lese, a vybavovali sa mi spomienky, keď som bola mladšia - a nesmejte sa, keď som bola taký blázon do Tolkiena, že som skutočne čakala na každom kroku nejaké dvere, ktorými prejdem (bŕ, to je gýč) a za nimi nájdem svet, ktorý by mi sadol lepšie, ako tento moderný.
Dobre, hľadám stále. Ale už nie tak často, lebo nie je kedy. A nie je kde. Chýba mi to, a niekedy sa zamýšľam, či tá škola za to stojí.
Keď si spomeniem na lingvistiku, utvrdzujem sa v presvedčení, že nie.Ale aby sme boli spravodliví, občas som len lenivá vyjsť. A to ma potom mrzí najviac.

Paradoxne, dnes ma k tomuto výlevu - ktorý už bolo načase vyliať - nepriviedla príroda.

Možno zato, že som si chvíľu postála na kopci a sledovala okolie. :3

K článku ma dokopal až nôž, ktorý som dnes našla na kuchynskej linke, a ktorý bol úplne iný, ako som si pamätala.
Je to starý nôž, naozaj starý. Kedysi sa nejakým spôsobom pokrivil, a garantujem vám, že nech by ste akokoľvek hľadali, druhý s takou čepeľou nenájdete. Je to totiž home-made. A jediný svojho druhu.
Máme spolu čo-to odžité. Ťažko povedať, či to bola viac zákerná krvilačnosť noža, môj spôsob krájania chleba, ktorý by cez BOZP asi neprešiel, alebo otcov náhly popud brúsiť nože (bez toho, aby som o tom vedela), keď som si odsekla polovicu bruška na ukazováku. Isté je, že som mesiac mala z nožov fóbiu. Chlieb mi krájala mamina. Alebo brat. On si to veľakrát takto odskáče.
Napriek tomu som si na tú potvoru (nemyslím brata) zvykla. Bol náš. X rokov sa nezmenil. Do dneška.
Našla som ho - menej krivý, a o polovicu menší. Dokonca by som povedala, že už ani v ruke poriadne nesedel. Alebo sa len nespoznali, po týždni.


Pre všetkých študentov, ktorí sa radi vracajú domov, a napriek tej formálnej vážnosti, ktorú výška obnáša, nezabúdajú na nesmrteľnosť chrústa :))


Vaša Aya
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Diarsie Diarsie | E-mail | 30. října 2016 v 0:03 | Reagovat

Internát dokáže byť miestom, kde človek naozaj zakúsi kopec rozporuplných pocitov...Keď tam prídeš po prvýkrát máš chuť utiecť, avšak každým dňom si zvykáš. Po dvoch týždňoch sa balíš, tešíš sa domov...no zrazu sa cítiš divne. Ten pocit sa umocňuje akonáhle prídeš domov. Pripadáš si tak trochu ako cudzinec vo vlastnom dome. Aspoň mne to tak príde. Akoby obdobie štúdia a bývania na intraku bolo obdobím keď máš "domov" vo  svojom kufri, ktorý neustále ťaháš so sebou...A život študenta? Občas si zúfalá, inokedy zas viac ako len spokojná, svojím spôsobom tak trochu osamelá no predsa bez súkromia. :/ Zhodou okolností som tiež vycestovala za štúdiom do BA. Avšak našťastie sa netrmacam na mlyny, no na družbu. :) Držím ti palce. ;)

2 Aya Aya | 30. října 2016 v 18:20 | Reagovat

[1]:Jéj, ani nevieš, ako ma potešilo, že tu niekoho známeho vidím :)
Družba je kúsok od nás, pešo som tam za pár minút :) Snáď sa niekedy stretneme :)

No a popísala si to veľmi pekne, ja som sa snažila, ale až teraz u teba vidím presne to, čo som tým chcela povedať :)

3 ┼Nemessis mor Morticie ┼ ┼Nemessis mor Morticie ┼ | Web | 20. ledna 2017 v 2:37 | Reagovat

pěkný blog

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama